„Buďme veľkí, ako sa na nás patrí, aby sa na nás Boh s potešením díval.” (Sándor Petőfi)
Niekoľkostranový scenár, niekoľkohodinové „natáčanie“, veselé čítacie skúšky, dynamické
javiskové skúšky, neutíchajúce nadšenie, nečakané zvraty osudu, namiesto plánu „B“ ďalší
plán „B“ – skutočný revolučný scenár. Pred 178 rokmi, v marci 1848, malá skupina
nadšených ľudí, hnaná túžbou po slobode, vyrazila od stola v kaviarni a spustila revolúciu.
Podobne nadšené spoločenstvo už roky oživuje pozadie tohto historického činu; znovu a
znovu pripomína jednotlivé etapy udalostí a úskalia využitia neopakovateľných príležitostí.
Robí to s najväčším odhodlaním, neuveriteľnou energiou, priateľstvom a predovšetkým z
vnútornej motivácie. Niektorí z nich často stoja na javisku, nájdu sa medzi nimi aj takí, ktorí
prvýkrát vstúpili na „dosky, ktoré znamenajú svet“ práve v školskej divadelnej sále. Sú takí,
ktorým je rola okamžite prirodzená, a samozrejme aj takí, ktorým trvá dlhšie, kým si nájdu
cestu k čaru javiskovej práce. Realizácia každého programu si vyžaduje množstvo času a
energie. Napriek tomu sa do toho všetci znova a znova púšťame. Sprevádza nás bojový duch
marcových mládencov. Robíme to zo srdca, sme amatérski študentskí divadelníci. Rovnako
ako budapešťanskí revolucionári aj my pevne veríme, že s dostatočným odhodlaním sa
posolstvo dostane do cieľa: spoločné posolstvo revolúcie, literatúry, Petőfiho generácie a
marcových „dám“. Veríme, že nájde otvorené uši myšlienka, aká „veľká vec je sloboda“, že
„sú dni, ktoré neodlietajú“, a že „ak bude treba konať znova, budeme tam opäť“. Niekedy je
na to potrebná hlasitosť, inokedy ticho; v každom prípade je nevyhnutná citlivá pozornosť
voči sebe navzájom – medzi divákom a účinkujúcim – aby sme všetci „boli veľkí, ako sa na
nás patrí, aby sa na nás Boh s potešením díval.”
